Koncept emocionálnej inteligencie sa v posledných desaťročiach stal jedným z najpopulárnejších v psychológii a aplikovaných oblastiach – od vzdelávania až po výber zamestnancov. Podľa výskumníka z Permskej polytechniky však v jeho teoretickom základe stále existuje významná medzera: existujúce modely nezohľadňujú schopnosť cítiť. Pre Gazeta.ru to uviedla tlačová služba vzdelávacej inštitúcie.
V súčasnosti sa emocionálna inteligencia najčastejšie chápe ako schopnosť rozpoznávať, chápať a regulovať emócie – vlastné aj iných. Práve táto štruktúra tvorila základ väčšiny diagnostických testov. Hodnotia, ako presne dokáže človek pomenovať emóciu a logicky o nej uvažovať. Tieto metódy však zachytávajú predovšetkým kognitívnu zložku a neodpovedajú na otázku, či človek emócie skutočne prežíva.
Elena Rastorgueva, kandidátka psychologických vied, docentka Katedry „sociológie a politológie“ PNIPU, navrhla doplniť štruktúru emocionálnej inteligencie o nový základný prvok – emocionálnu citlivosť. Chápe ju ako schopnosť upriamiť pozornosť na vlastné pocity, zostať s nimi „v kontakte“ bez potlačenia alebo nahradenia prežívania analýzou.
„Experimentálne údaje ukazujú, že človek si môže zachovať schopnosť analyzovať a viesť dialóg, ale zároveň dočasne alebo natrvalo stratiť schopnosť cítiť,“ – povedala Elena Rastorgujeva.
Podľa výskumníčky emocionálna citlivosť nie je vrodenou vlastnosťou temperamentu. Je to schopnosť, ktorá sa dá rozvíjať a obnovovať. Pri jej absencii človek horšie rozpoznáva príznaky stresu a preťaženia a je u neho vyššia pravdepodobnosť vyhorenia a psychosomatických porúch.
Tento problém je obzvlášť dôležitý pri praktickom používaní testov emocionálnej inteligencie. Pri výbere zamestnancov a v súdnej praxi môžu výsledky diagnostiky ovplyvniť rozhodnutie o vymenovaní do funkcie, výber preventívneho opatrenia alebo posúdenie rizika recidívy. Osoba so stratenou citlivosťou je zároveň schopná vykazovať vysoké výsledky vďaka rozvinutým schopnostiam analyzovať emócie bez ich plného prežívania.
Navrhovaný model navrhuje presnejšiu diagnózu: bude rozlišovať medzi deficitmi v oblasti uvedomovania, zručností sebaregulácie alebo schopnosti cítiť. Podľa názoru autora si ďalší rozvoj koncepcie bude vyžadovať ďalší psychoneurofyziologický výskum.
V budúcnosti sa rozšírená štruktúra emocionálnej inteligencie môže stať základom pre nové diagnostické nástroje, ktoré budú schopné rozlíšiť skutočné prežívanie emócií od ich imitácie a pomôžu presnejšie posúdiť emocionálnu stabilitu a empatiu človeka.
